Adelka
Adelka je malý bradáč.
Fenka,ktorú niekto prehodil cez plot nitrianskeho útulku keď čakala šteniatka.V útulku porodila jedno šteniatko.To však odišlo za dúhový most,veď jeho mama bola sama ešte šteňa keď sa to stalo..A ako som k nej prišla ja? Chodila som do útulku v Nitre venčiť psy keďže vlastného mi rodičia dovoliť nechceli..Samozrejme môj príchod z útulku vždy znamenal nekonečné prosenie..Prosenie o to aby sme si toho-ktorého psa vzali,ako sa budem starať,ako budem venčiť..Až to prišlo-tá úžasná veta-tak prines tú Adelku ukázať..(Adelka bola popravde len jeden z mnohých návrhov,a voľba padla na ňu-samozrejme zo strany rodičov nie zo strany mojej,keďže moje predstavy sa pohybovali niekde inde..:)
Tak som ju 30.11.2000 priniesla ukázať domov-počas venčenia...Ustráchané psíča,ktoré sa bálo vlastného tieňa..Bolo rozhodnuté-Adelka zostane,zavolaj do útulku,že formality vybavíme zajtra..Keďže ma v útulku poznali,nebol to problém..Ešte v ten večer utekala mamina s bratom do Tesca kúpiť veci pre Adu.Na nečakaný príchod psa do rodiny totiž nikto nebol pripravení. A tak som prišla k svojmu vysnívanému psovi..
Už je so mnou osem rokov...Je to skvelé psíča,ale bohužiaľ za celý ten čas sa nám nepodarilo odstrániť strach ktorým ona tak veľmi trpí..Bojí sa asi fakt všetkého-okrem ľudí,ktorých pozná...Dobre pozná..Okruh týchto ľudí je...6...Nikto iný...Niekedy som zo závisťou v očiach sledovala aportujúce psy,či psy bez vodítka...Adelka aport nepozná a bez vodítka chodí minimálne..Bojím sa aby sa nezľakla napr.petardy..Nechcem ju stratiť..Bojí sa nárazov vetra do okien,či padnutej vidličky na podlahu v kuchyni.Bojí sa prudkých pohybov,tlieskania rúk,detí,niekedy aj vlastného tieňa... Snaha o socializáciu bola a aj je..bezúspešná..Má svoju svorku,ktorú tvorí naša rodina..Je naša...Myslím,že nikto z nás ani na chvíľu neoľutoval..